Známeho amerického autora zaviedla jeho neustála nespokojnosť a vrodená nepoddajnosť do rôznych krajín. Dlhšiu dobu žil v milovanom Paríži, istý čas strávil aj v Grécku, ktorému venoval knihu Kolos z Marussi. Miller sa označoval za kozmopolitu, svetoobčana, ktorý je doma kdekoľvek na Zemi. Existuje len jediné miesto, ktoré toto kritérium neznesie. Jeho vlasť – Spojené štáty americké – najmä rodný New York.
Spisovateľ sa vydáva na cestu po Spojených štátoch s cieľom napísať o nich knihu. Nečaká rajskú záhradu, no krajina, ktorá sa míňa pod kolesami jeho vozu je strašnejšia, než si dokázal predstaviť. Konštatuje: „Nikde jinde jsem se nesetkal s tak bezvýrazným, monotónním životním koloběhem jako zde v Americe. Nuda tu dosahuje svého vrcholu.“
Millera čoskoro prepadá nechuť. Sledujúc kultúrny kolorit prechádza jednotlivé krajiny USA. Zem, ktorej umenie je mŕtve, premenené na obchod, trh, biznis, na módu. Tvorivá sloboda sa nie a nie vymaniť spod ťažkej podrážky diktátu vlády a záujmových skupín.
„Jedinými umělci, kteří nevedli psí život, byli komerční umělci, měli krásné domy, krásné štětce, krásné modelky. Ti ostatní na tom byli jako bývalí trestanci. Během cesty jsem si tento dojem potvrdil a prohloubil. V Americe není pro umělce místo: Umělec je morálně malomocný člověk, který představuje z hospodářského hlediska nezdar a ze společenského riziko.“
Americký sen o dome s bielym plotom, deťmi na pokosenom trávniku a s autom v garáži, sen o sobotných večeroch pri komikoch, pištiacich vtipy do éteru rádií či do televízie – s tým sa Henry Miller nehodlal zmieriť. Svet plný bytostí, napodobňujúcich ľudí, ktorí za to ani trocha nestoja a nezaslúžia si to. Pochybné vzory, úzky tunel myslenia, tragédia Ameriky, najprosperujúcejšej krajiny sveta, kde ani všetko bohatstvo a jačiaci priemysel nezabezpečia bežnému občanovi prosté šťastie. Matéria, nahrádzajúca duševné bohatstvo, čudné hodnoty, vytekajúce ako bahno z kanálov – televízorov – to je jediné, po čom človek túži. Mať, vlastniť, jesť, piť…
„Žijí uprostřed duchovních imbecilů, žijí s lidmi posedlými jídlem, pitím, úspěchem, kutilstvím publicitou. Bože, kdybych já byl dnes mladý člověk, kdybych stál tváří v tvář světu, který jsme vytvořili my, prohnal bych si hlavou kulku. Nebo bych možná šel jako Sokrates na tržiště a pokropil to tam svým semenem. Určitě bych nepomýšlel na psaní, malování nebo komponování. Pro koho? Kdo kromě hrstky zoufalců dokáže rozpoznat umělecké dílo?“
Napriek všetkému nachádza utrápený spisovateľ niekoľko plamienkov, umelcov, ktorý robia svoje a nenechajú si nič prikazovať. Venuje im postupne jednotlivé state, kniha prechádza z kritiky spoločnosti do akejsi umeleckej esejistiky. Autor sa preukazuje ako znalec umenia a znova raz aj ako filozof. Odvážne myšlienky, ktoré pritiahli ľudí k obratníkom či trilógií Ružové ukrižovanie, podáva prosto, rovno a menej poeticky, zato veľmi presne.
Kultúrne pomery Millerovej Ameriky 20. storočia nepochybne (aspoň v istých bodoch) pripomínajú aj Slovensko dneška. Ak sa rozhodnete pre Klimatizovanú nočnú moru, vedzte, že máte čo do činenia s prudko kritickou knihou, ktorej myšlienky vás posadnú. Šťastnejší po jej prečítaní rozhodne nebudete.
Komu knihu odporúčam?
Osobám, zaujímajúcim sa o spoločenské problémy dneška, o globalizáciu a jej účinky, komercializáciu kultúry, o umenie a geografiu amerického kontinentu. Tým, ktorým sa nevidí všetko v poriadku, no najväčšmi ľuďom, spokojným so svojim životom.