Samuel Valuch

Najskôr som sa preľakol, o dve či tri sekundy mi ale napadlo, že takto mi predsa v ušiach píska stále. Nezačalo to teda práve v momente úľaku. Prečo som si ale ten ostrý, neprestávajúci a plynulý zvuk nepovšimol skôr? Odpovedám okamžite a bez premýšľania – piskot v útrobách mojej lebky zanikol v záplave všetkých tých hlukov navôkol. Teraz však nastalo dačo zvláštne. Ticho. Postretlo ma na zatrávnenej cestičke v sade, na ktorý zrýchlene padala jesenná tma. A hoci aj sem medzi pahorky prenikali zvuky diaľnice, vzdialenej možno päť kilometrov, znamenali len bezmenný šum v diali.

Ticho. Nemám na mysli stav absencie akéhokoľvek zvuku. Šum lesa, posledné podvečerné vzlyky a popevky vtákov, šum neznámeho zvieraťa v kroví. Za ticho považujem odfiltrovanie všetkých zvukov ľudskej činnosti. Prejavy prírody sú pre mňa tichom.

Premýšľam. Ako málo sa mi dostáva tohto zvuku. Aj keď… Je ticho vlastne zvukom? Denno-denne sme polapení do revu strojov, motorov, našej vlastnej činnosti. Do práce a z práce kráčam popri cestách. Autá vrčia, až kým sa neschovám v mojej izbe. Otvorím okno a so vzduchom dolieha dnu rachot – pod oknom mám parkovisko. Zavriem oblok, cez zabuchnuté dvere počuť televíziu z obývačky, kde mama pozerá seriál. Zhora alebo zdola sa rinú tóny reprosústavy niektorého zo susedov. Príjemnejšími sú melódie klavíra, ukrytého tiež niekde v paneloch, netuším kde.

V práci medzi policami kníh je ticho. Najmä doobeda, keď deti sedia v škole. Ale je tu ozaj ticho? Predo mnou vrčí nemoderný počítač. Zvuk, ktorý zväčša nepočuť, keď si ale ten bzukot človek všimne, nemôže ho dostať von z hlavy. Počujem ho stále, až z toho ide prasknúť hlava. Bzučí a bzučí. Monotónne, no akoby stále pridával na intenzite. Podchvíľou sa pridá sa aj kopírka, ktorá musí z času na čas sama ožiť. Vtedy sa snaží prekričať oba počítače, umiestnené v oddelení.

O tri dni po mojom zážitku s tichom v sade vyrážame na chatu, vzdialenú od Dubnice asi dvadsať kilometrov. Rozhodnem sa ísť na bicykli, užiť si ešte posledné náznaky leta, žltnúcu prírodu, zatrénovať. Opäť sa ale borím hlukom. Medzi tými stavbami, medzi všetkými výrobnými halami, hranatými a gigantickými (a ešte väčšími) skladmi, ktoré rastú tu a rastú tam, všade medzi nimi sú uzly ciest, po ktorých vrčia autá. Obiehajú ma osobné aj nákladné, motocykle, krik, niekto, hluk. Až na konci Dolnej Súče, na cestičke, nevedúcej k žiadnej civilizácii, keď sa vyškriabem na strmý kopec a dorážam posledné metre, až tu je cítiť ticho. V diaľke sa vynorí naša chata. Keď prídem bližšie, počuť basy. Vedľa sa bavia veselí chalani a hudba im hrá naplno. Takže ticho mi nebude dopriate? Nie. Reprosústava sa rozkladá aj na našom balkóne. No dobre, tak stretnutie s tichom odložím. Na inokedy.

Ticho je zásadné. Všetok hluk v človeku tlmí myšlienky, zabraňuje nám ponoriť sa do nich poriadne a naplno. Myslíme neplynule, prerušovane, rýchlo, nedostatočne, pod tlakom. Nie sme schopní zvážiť všetky alternatívy, vynaložiť naše schopnosti, aby sme pohľadali odpovede, cesty, riešenia, nebodaj nazreli kriticky do svojho vnútra.

Ticho. Mizne z bežného života a vo všeobecnosti nám ani nechýba. Ak však nemáme svoju dávku, cítime sa vypätí, nesvoji, unavení. Netušíme, prečo ten stav nastal. Ticho a jeho nedostatok ako odpoveď nenapadne nikomu. Je to predsa smiešne. Miesto po ňom zabrali autá a rádiostanice ako večná kulisa všetkého, čo robíme.

Môžeme ho nájsť v prírode. Ak nie je čas alebo možnosť, tvorím si ho doma. Zavriem dvere a okná. Sústredím sa na vety a slová na vyžltnutých stranách. Ak je sústredenie silné, nepočujem zvuky, doliehajúce spoza stien. Neuvedomujem si ani neustály piskot v mojej hlave. Ticho si vytváram umelo, tam, kde sa na prvý pohľad nenachádza. Knihy sú mojim tichom.