Mohol by byť príbehom románovej postavy, čitateľ by ale zrejme namietol, že autor sa pri vytváraní charakteru hrdinu nechal priveľmi uniesť. Neuvedomil by si, že v niektorých prípadoch ani fantázia neprenikne tam, kde sa vybral skutočný človek z mäsa a kostí. Podobných biografických diel o ňom vyšlo viacero. Je zrejme jedno, ktoré prečítate, výsledok bude rovnaký – poddáte sa úžasu. Moje posledné stretnutie s jeho životom nieslo názov Dobrodruh. Jednoduché a výstižné. Spísal ho Georg Stefan Troller. Krátka, beletrizovaná knižka, dokázala v súhrne uniesť život v skutku neobyčajnej osoby.
Detstvo nemal, „roky hier“ zaplnila práca za smiešnu mzdu. Povolaní vystriedal viacero, istú dobu dokonca žil z nelegálneho lovu ustríc na vlastnej lodi. Drel tvrdo a na oddych nehľadel. Nech robil čokoľvek. „Iba po niekoľkých mesiacoch sa dozvedel, že za mzdu nedospelého prevzal kompletné zmeny dvoch dospelých nakladačov uhlia.“
Práca sa mu ale následkom prehnaného vypätia zhnusila. Doterajší život hádže za hlavu, sadá do vozňa nákladného vlaku a vydáva sa na púť železničného tuláka. Stále je len vo veku chlapca. Skúsenosti muža a akási nezrozumiteľná vnútorná túžba ho ženú k vzdelávaniu a ku knihám. Rozhodne sa študovať. „Jeho cieľom bola Kalifornská univerzita v Berkeley. Normálne by to bol dosiahol za tri roky. Po roku zo školy vystúpil. Šiel domov, obložil sa knihami, sám si vypracoval trojmesačný rýchlokurz, ako posadnutý študoval devätnásť hodín denne a urobil prijímaciu skúšku na univerzitu.“
Cieľavedomosť a neznalosť slova „vzdať sa“ tiahla sa celým jeho bytím. Doň ako blesk zasiahla správa. O zlate, o hrubých žilách lesklého kovu, o lúkach, kde žily siahajú až ku koreňom trávy a dajú sa dosiahnuť holými prstami. Tak prichádza na Klondike. „Je to dvadsaťjedenročný lump zo San Francisca v Kalifornii, tulák, zlodej, trestanec, pijan, námorník a dobrodruh.“ Lepšie vizitku pre prežitie na tomto mieste si možno sotva predstaviť. Na sever sa hrnú tisíce mužov, mocných aj chatrnejších, stavbárov, remeselníkov, obchodníkov či trestancov. Spája ich zlatý lesk v očiach. Túžba po dobrodružstve. „Lebo zlatá horúčka bola posledným dobrodružstvom, aké každý muž mohol absolvovať iba peši. Ešte raz mohol urobiť holými rukami a pešo, bez elektriny a sily strojov čosi takmer ľudsky nemožné.“ Sám hrdina poznamenal: „Po nás už nič nepríde – svet je vyznačený. Toto je posledné spoločné dobrodružstvo belochov.“
Denne stretal nadčloveka, o ktorom čítaval v Nietzscheho knihách, aby sa ním v istom slova zmysle sám stal. Neutíchajúca a nikoho nešetriaca zima mladému zlatokopovi šťastie a bohatstvo nepriniesla. Navracia sa domov s prázdnymi vreckami, bez zlatých nugetov, ako chudák. Sám možno ešte netuší, aké bohatstvo si so sebou predsa prináša. Tkvie v jeho hlave, v zážitkoch, v početných zápiskoch zo života uprostred „Bieleho ticha“. Berie do ruky pero a onedlho vydáva prvé poviedky. Plynutím času sa stáva najlepšie plateným spisovateľom svojej generácie.
Písanie ho však neuspokojuje dostatočne, dobrodružstvo sa totiž nachádza vonku. Vždy oplýval darom nájsť ho a vyjsť mu v ústrety. Ocitá sa v Londýne kvôli istej záležitosti, no pre nepriazeň osudu pôvodný plán padá a známy autor odrazu nemá v anglickej metropole nič na práci. „Tu sa mu naskytovala príležitosť ukázať svetu, ako žila „druhá polovica“ ľudskej spoločnosti, spodina, ľudia, o ktorých sa nepísali romány, nehrali sa divadelné hry a nezmieňovali sa novinové články. Zaobstaral si roztrhaný pracovný odev, kartúnovú čiapku a vyšliapané topánky a vydávajúc sa za stroskotané amerického námorníka, prenajal si izbu v londýnskom East Ende, stoke svetového veľkomesta. Vznikla kniha Ľudia z priepasti.“
Počas rusko-japonskej vojny sa angažuje ako korešpondent na japonskej strane – dostáva sa aj do japonských väzníc. „Jeho telegrafické správy predsa však patrili k tým nemnohým, čo z prvej ruky informovali o vojnových udalostiach.“
Z dobrodruha sa rokmi stáva veľkostatkár. Aj tematika jeho diel sa mení. Pohyb vo vnútri stále mladého človeka však neustal. Plánuje cestu po oceánoch na lodi Snark, ktorú sám navrhol. Roku 1906 sa na vlastné oči prizerá skaze San Francisca. Mesto je po zemetrasení v ruinách. Snark napriek tomu, a aj iným problémom, odpláva. Plavba je ďalšou inšpiráciou v tom čase už svetoznámemu poviedkárovi a románopiscovi. „Na ostrove malomocných Molokai prežil týždeň s malomocnými a dodržal neskôr sľub, že pravdivo opíše ich skutočný život v jednom zo svojich najsúcitnejších článkov.“
Napriek obrovským zárobkom nedokáže hospodáriť tak, aby zabezpečil budúcnosť svoju majetku a vlastnú pokojnú existenciu. „Sám neprestajne zadlžený, požičiava peniaze každému, kto ho o ne požiada. Ba aj na žobravé listy odpovedá priloženými peňažnými poukážkami, každý prípis socialistickým straníckym priateľom končí formulou: Váš za revolúciu.“ Tvorí sa legenda. Nik sa nezmieňuje o jeho považovaní nerovnosti rás za prirodzenú. Osvojil si ju od svojho majstra Rudyarda Kiplinga. Tmavým bodom je aj narastajúce pitie. Všetko je vedľajšie. Stojí na vrchole, na výslní literatúry svojej doby. „Neminul deň, aby noviny nepriniesli o ňom správičku, a keď nebolo o čom písať, tak si vymýšľali. V tom istom dni sa podľa nich zjavil súčasne na troch rozličných miestach Ameriky. Mal dokonca dvojníka, ktorý v jeho mene vypisoval šeky a zvádzal ženy. Stýkal sa s kráľmi a prezidentmi, s pästiarskymi majstrami sveta a s rozličnými slávnymi osobnosťami, hoci nemal ani poriadny oblek, ani tvrdý golier.“
Koniec príbehu nesie podpis strachu zo staroby, zo smrti. Zažil, čo by väčšina ľudí nestihla za desať životov. Má štyridsať. V krčmách vyprovokúva roztržky, telo zmäklo, svaly ochabli. „Alkohol a napoly varené mäso, ktoré obľuboval, zničili jeho tráviaci trakt. Už nejazdil na koni, nepestoval nijaký šport, celé dni prežíval v závesnej sieti. Stučnel.“
Svoju cestu ukončil sám – smrteľnou dávkou morfia.
Zrejme dávno viete, koho identitu som nechával skrytú, hoci som ju postupne odhaľoval výpočtom ďalších zaujímavých stránok jeho života. Zďaleka som ich ale nevymenoval všetky. Viac sa dočítate v životopisných knihách, či v autobiografickej spovedi Majster Alkohol. Predsa myslím, že aspoň raz by jeho meno odznieť malo. Jack London.
Celá debata | RSS tejto debaty