„Jsem jako socha, mumifikovaný, jako ze skla. Oddělují-li mě od svobody jediné dveře, nemám sílu je otevřít.“ Slová ležia na papieri, otlačené farbou tlačiarenského stroja. Predlohu, rukopis, však ich autor nenačarbal na linajkový ani čistý papier, nenaklepal ich na písacom stroji či na klávesnici počítača. Diktoval teda? Áno, aj keď nie tak celkom… Písmenko po písmenku nadiktoval knihu pohybom jediného očného viečka. V podstate ju vymrkal.
Nedotknutá myseľ, celé ľudské vedomie a životné spomienky uväznené v skafandri ľudského mäsa a tkaniva, ťažšieho a hrubšieho ako betónový múr. Do takéhoto väzenia bol z blyšťavého sveta módy uvrhnutý Jean-Dominique Bauby, editor francúzskeho módneho magazínu ELLE. Je to paradox. Človek, ktorý mal otvorené všetky brány, nevie odrazu otvoriť tú jedinú. Len cez kľúčovú dierku posiela svetu a bývalému životu signály. A spomína. Prehrabáva sa bývalým životom a prichádza k uvedomeniu, ktoré sa dostaví vždy, až keď človek niečo stratí. „Automaticky jsem dělal všechny ty jednoduché pohyby, které se mi dnes zdají jako zázrak: oholit se, obléct se, vypít hrnek kakaa.“
Vzácne ochorenie s názvom locked-in syndrome mu dnes nedovolí nič z toho, čo kedysi prevádzal denne. Poučenie znie: Vychutnávať si všetky príjemné veci, nech sú akokoľvek bežné. „Docházejí mi slova. Jak promluvit o pružném a vlahém těle velké brunetky, vedle níž se naposledy probouzíme, aniž bychom tomu věnovali pozornost…“
Pohľad do skafandra, kde stratený človek najskôr len tápa v spomienkach, v sebaľútosti, aby sa napokon rozhodol vydať na cestu vpred. Čudný pocit, čítať takéto dielo. Možno zostanete nehybne sedieť pri šálke čaju na posteli, zízajúc s knihou v lone do farebného vzoru tapety pred sebou. Uväznený (našťastie len) v myšlienke, či by ste aj vy dokázali niečo také a ako by ste sa vyrovnali so stratou pohybu, slobody, celého doterajšieho života. Mrazivé, však?
Jedinečné svedectvo zo sveta, do ktorého sa nikto z nás nechce dostať, a z ktorého sem signály prenikajú len zriedkavo. Prečítanie knihy sa oplatí doplniť aj pozretím si rovnomenného filmu, ktorý prináša viac silných a plastických obrazov, no menej vnútorných monológov.
Komu knihu odporúčam?
Zástancom viery v človeka a jeho vnútornú silu, ktorá sa neskloní a nepokorí ani v najnečakanejších a najextrémnejších podmienkach. Zvedavcom, ktorých zaujíma, kde sú hranice ľudských možností.
Celá debata | RSS tejto debaty