Predstavte si takúto situáciu. Je jar, na strome sakury sa rozvíjajú kvety, až kým nevytvoria zo svojich lístkov oblak, stojaci na nebi bez jediného mráčika. Pod stromom je jazierko, v ktorom bez pohybu plávajú osamelé lístky, zapichnuté do priezračnej vody ako dávno uviaznuté lode. Dokázali by ste si to, ale odpovedzte pravdivo, všimnúť a nachvíľu sa zastaviť, aby ste nemo obdivovali videné?
Hlas hory – príbeh Šinga a mladej Kikuko je plný momentov, nesúcich kód jednoduchej krásy. Zároveň sa však zvláštne prepletá so životom Šingovho syna Šuičiho, ktorý stojí z nejakého (netuším z akého) dôvodu po boku pôvabnej Kikuko v úlohe jej manžela.
Na portréte bežnej japonskej rodiny sa rozvíja príbeh nepochopenia, odcudzenia a odlišnosti blízkych bytostí, členov rodiny. Pre starnúceho Šinga je synova nevesta Kikuko jediným svetielkom v chmúrnom živote. Sledujú spolu premeny prírody v kolobehu ročných období, v ktorých nachádzajú všetko podstatné, čo je v bytí obsiahnuté. Nič viac a nič menej v skutočnosti neexistuje. Len živý svet, na jar prebúdzajúci sa do krásy a života a na jeseň umierajúci. Filozofia tradičného Japonského nazerania na svet je zasadená do ich duší. Ich vzťah je viac ako len romantický, Šingo, hoci to sám nikdy neprizná, miluje synovu manželku. Všetko medzi nimi je ale detsky nevinné a krásne.
„Šingo byl přesto znepokojen – to, že si nevšimla pozdních pupenů na mohutném stromě, mohlo znamenat, že má v srdci nějakou prázdnotu.“
V opozícií stojí Šingov syn Šuiči. Poznačený hrôzami vojny nedokáže akceptovať svetonázor starnúceho otca. Drobnosti, kvety, príroda, nič nemá skutočný zmysel. Zhliadol smrť, bolesť, zabil, prizeral sa… Syndróm vojnových veteránov ho dohnala do známosti s Kinu, z ktorej vojna urobila vdovu. Dvaja mladí, utrápení a osudom spriaznení ľudia sa stávajú milencami. Nejestvujú žiadne sakury, kvety, obloha, iba alkohol, plač, spomienky, výčitky a apatia.
Nikdy nemôže dôjsť k pochopeniu otca a syna, a, bohužiaľ, ani manžela a manželky. Najviac trpí mladá a nevinná Kikuko. Absenciu manžela si vynahrádza naviazaním sa na Šinga, s ktorým chce ostať aj v prípade rozchodu so Šuičim, aby sa učila čajovému obradu.
Smutný príbeh podal Jasunari Kawabata veľmi pekne. Slová, vety, všetko je jemné, nevtieravé, vyvážené, akoby sme sa miesto strán knihy pozerali kopce, sfarbené jeseňou, alebo sledovali mravce pri prácach v mravenisku. Budhistická filozofia v románe obsiahnutá (aj medzi riadkami) a opisy tak prostých, všedných a zdanlivo nezaujímavých javov uvrhnú pozornosť čitateľa (celkom nechcene) na maličkosti v prírode. Kniha núti nevšímať si iba samého seba, ale aj prostredie a životný priestor navôkol. V prírode sa predsa všetko začína, ľudský život v nej aj končí. Bez kriku, absolútne prirodzene. Ako keď z borovice odpadne zrelá šiška, aby z nej na zemi vyzobali ľahké semená dobiedzavé vtáky.
Komu knihu odporúčam?
Priaznivcom tradičnej japonskej životnej filozofie, milovníkom drobných krás prírody. Rovnako ľuďom, ktorým sa pre zaneprázdnenosť, pracovné a iné problémy nedarí všímať prvky krásy, číhajúce na každom kroku.
Celá debata | RSS tejto debaty